Egypt
V celej histórii ľudstva je egyptská civilizácia jednouz tých, ktoré mali najdlhšie trvanie. Počas troch tisícročí sa tu vystreidalo približne tridsať dynastií, ktoré riadili krajinu, a vládlo tu vyše dvesto panovníkov a faraónov.
Od kráľa Meniho až po Kleopatru
Prvý faraón, Meni, vládol okolo roku 3000. pred n.l. . Do jedneho štátneho útvaru zjednotil Horný Egypt na severe a Dolný Egypt na juhu. Všetci panovníci, ktorí vládli po ňom, nosili dvojfarebnú korunu (Biela farba simbolizovala Horný Egypt a červená Dolný Egypt). Na znak zjednotenia dvoch kráľovstiev. Kleopatra bola poslednou egyptskou panovníčkou, v prvom stročí pred našim letopočtom ovládli Egypt Rimania.
Tri veľké epochy.
Historici delia toto dlhé obdobie nasledujúcim spôsobom. :
Stará ríša : V období Starej ríše sa stavali monumentálne piramídy. Hlavným mestom bol Mennofer (Memfis).
Stredná ríša: Bolo to obdobie vojnových ťažení a výbojov. Egypťania ovládli Núbiu. Hlavným metom sa stal Wéset (Téby).
Nová ríša: Toto obdobie bolo obdobím rozkvetu. Nikdy predtým nebolo egyptské územie také rozsiahlé a ani obchod nikdy tak neprekvital. Faraóni dávali stavať nádherné chrámi (Karnak, Luxor, Abú Simbel). V tomto období vladla kráľovná Hatšepsovet, Tutanchamón, Ramesse II. Potom sa začalo dlhé obdobie úpadku. Oslabenie kráľovskej moci a vpády nepriateľov viedli k vážym nepokojom.
Rieka Níl a púšť
Brehy Nílu vyzerajú ako dlhá oáza, ktorá sa tiahne uprostred vyprahnutej krajiny, kde nič nerastie, je odrazu zelenajúze sa údolie. Egyptská civilizácia sa rozvíjala pozdĺž brehov Nílu. Tu sa usádzali ľudia, vyrastali mestá, chrámy, piramídy, tu sa sústreďoval celý ekonomický źivot krajiny. Níl poskytoval ľuďom životodárne záplavy. Práve on bol pre Egypťanov požehnaním. Uctievali ho ako božstvo. Záplavy prinášali vlahu a naplaveniny, také potrebné pre pestovanie plodín. Keďže rieka zaplavovala len územie v blízkovti svojho toku, roľníci kopali zavlažovacie kanály, aby priviedli vodu na svoje polia. Aby mali dostatok vlahy aj v období sucha, budovali zásobárne na vodu. Púšť bola akoby ochrannou hradbou pred nepriateľom. Takisto aj zdrojom drahých kameňov a kovov.
Faraón
Faraón bol zvrchovaným panovníkom celého Egypta: bol zároveň bohom aj kráľom.Bol vodcom i ochráncom svojho ľudu, najvyšším náboženským, vojenským i politockým činiteľom.faraón mal v spoločnosti celkom výnimočné postavenie.Egypťania totiž verili, že je synom boha Slnka Réa.Bohovia ho poverili, aby vladol Zemi, a preto im bol roneň.Keď sa Egypťania stretli so svojím panovníkom tak sa hodili na kolená a pobozkali zem: preukazovali tým svoj strach, svoju pokoru i rešpekt pres tým, kto riadil ich životy a od koho očakavali len dobré a správne skutky.
Svojov božskou i pozemskou silou mal faraón chrániť Egypťanov pred všetkými nebezpečenstvami: pred vpadmi neprieteľov, pred obdobiami sucha, pred hladomorom... Rozhodoval o poriadku a spravodlivosti. Rozhodoval sám, no vládnuť mu pomáhali úradníci.
Slávny Ramesse II
Ramesse II. bol tretím kráľom dynastie Ramesseovcov. Vládol v rokoch 1304 až 1236 pred n.l. Je najvýznamnejším faraónom Novej ríše. Slávu získal v bitkách, ale aj tým, Ze dal stavať nádherné chrámy. Ramesse II. sa zúčastňoval na vojnových ťaženiach svojho starého otca Remesseho I. i svojho otca Sethiho I. Najznámejšia bitka, ktorú vybojoval sa odohrala pri Kadeši. Egyptské oddiely neutrpeli porážku len vďaka tomu, že sám Ramesse II. sa statočne postavil zoči-voči Chetitom. Bitka sa skončila nerozhodným výsledkom a dohodou sa nasledujúcich 40 rokov podarilo udržať mier. V Núbii, v meste Abú Simbel dal vybudovať dva veľkolepé skalné chrámy. Menší z nich venoval svojej manželke Nofretari. Väčší bol zasvetený bohu Amónovi-Réovi... a samotnénu Ramessenu II. Vchod do chrámu strážia štyri obrovské, vyše 20 metrové sochy sediaceho faraóna. Tak ako aj všetci faraóni Novej ríše, aj RamesseII. sa dal pochovať v Údolí kráľov. Jeho hrobku vykradli. Okolo roku 1050 pred n.l. kňazi ukryli jeho múmiu. Archeológovia ju objavili až koncom 19. storočia. Podrobný výskum múmie ukázal, že Ramesse II. bol ryšavý. Zistilo sa takisto, že mal pokazené zuby a chodil zhrbený. Niet sa čo čudovať veď umrel vo veku 80 rokov !!!
Chrám - posvätné miesto
Chrám bol príbytkom boha. Vovnútri bola jeho socha, ktorá predstavovala jeho pozemskú schránku. Chrám bol posvätným miestom, kam nemohla preniknúť žiadna nedobrá sila. Preto doň mali prístup len kňazi a králi. Modlili sa tam a prinášali bohom dari. Pred východom slnka kňaz vo svetle sviečok prešiel chrámom. Zaklopal na dvere malej svätyne, kde bola umiestnená socha boha. Boh sa zobudil a prevtelil do svojej pozemskej schránky, v ktorej zotrvával cez deň. Kňaz sochu poumýval, obliekol a uctil si ju modlidbami a darmi. Budúci kňazi sa v chrámoch pripravovali na svoje povolani. Každý deň prinášali soche boha jedlo a nápoje. Ak sa náležite vykonali všetky rituály, zachovala sa rovnováha sveta a boh bol naklonený faraónovi i Egypťanom. Obyčajný ľudia boha nikdy nevideli. Obetné rituály uskutočňovali mimo chrámu. Niekedy počas náboženských slávností socha boha putovala na lodi po Níle z jedného chrámu do druhého, no zostávala zakrytá.
Veľkolepé stavby
Pyramídy sú veľkolepé kráľovské hrobky, ktoré sa stavali v období Starej ríše. Slúžili ako uloženie mumifikovaného faraónovho tela. K múmii sa ukladal nábytok, šatstvo a vzácne predmety, ktoré faraón používal za svojho života. Pyramídy mali tvar stupňovitého ihlana. Po stupňoch mohol kráľ vystúpiť do neba, aby sa znova stretol so svojím otcom Réom, bohom Slnka. Hrany pyramídy predstavovali slnečné lúče.Ako sa pyramídy vlastne stavali? Keď sa Níl rozvodnil, roľníci prepravovali na loďkách obrovské kamenné bloky. Na súši ich potom premiestňovali na akýchsi saniach, ktoré sa kĺzali po navlhčenej zemi Aby dostali kamene do výšky niekoľko sto metrov , vybudovali po boku pyramídy šikmú rampu. Keď stavbu dokončili, rampu zrúcali.
Psmrtný život.
Egypťania verili v posmrtný život. V období Starej ríše bol posmrtný život výsadou faraónov. postupne však všetci Egypťania mali nádej, že sa po smrti dostanú na druhý svet. Preto bolo treba uchovať telo zosnulého a zabrániť tomu aby sa premenilo na prach. Museli sa dodržať všetky úkony a obrady, ktoré umožnili človeku vstúpiť do Ozirisovho kráľovstva. Duša ostávala nesmrteľná, len ak sa zachovalo telo. Preto Egypťania svojich mŕtvych mumifikovali. Balzamovači najskôr vybrali vnútornosti. Potom telesné pozostatky napustili hydroxidom sodným (druh soli, ktorá vysušuje). Po niekoľkých týždňoch zabalili telo do plátených ovínadiel a uložili do sarkofágu. Zosnulý sa ocitol v ríši mŕtvych. Boh Anubis predviedol mŕtveho pred Ozirisov súd, kde odvážili jeho srdce. Ak bolo ľahšie ako pierko bohyne Maat, znamenalo to , že zonulý mal dobrú dušu, a mohol teda vstúpiť na trstinové polia, kde našiel pokoj a šťastie. Z hrobky niekedy vyletela duša v podobe malého vtáčika- "ba" , aby navštívila pozemský svet, svoj dom, záhradu...
Pisári
Čítať, písať a počítať vedeli len vzdelaní ľudia. Učili sa to dlhé roky. Pre faraóna boli veľmi dôlezití. ich služby využíval pri spravovaní krajiny. pisári požívali úctu a vážnosť a ich povolanie sa považovalo za urodzené. Pisári študovali náboženské texty, zaznamenávali modlidby kňazov. Takisto zapisovali faraónové rozhodnutia a oboznamovali s nimi pospolitý ľud. Egypťania teda vedeli, aké povinné dávky im určil panovník, aké práce musia vykonať pri zavlažovaní. Pisári počítali všetko: plodiny a zvieratá, ktoré roľníci odovzdávali ako povinné dávky, drahé kovy, kožu a drevo, ktoré dostali remeselníci pracujúci pre faraóna. Na stavbách počítali kamene. Na brehoch Nílu zaznamenávali stav zásob vody a výšku záplav. V armáde počítali mužov.
Hieroglyfy
V Egypte vzniklo písmo približne pred 5000 rokmi. Slovo "hieroglyf" znamená po grécky "posvätný vryp". Keď tieto kresby na stenách chrámov a hrobiek uvideli grécky útočníci, mysleli si, že sú to posvätné znaky. V 19. storočí rozlúštili vedci 700 hieroglyfov. Hieroglyfy netvorili abecedu. Sú to rozmanité znaky, ktoré označovali vec, zvuk alebo dej. Spájali sa navzájom a tým nadobúdali určitý význam. Ako vlastne hieroglyfy rozlúštili? Dôstojník napolenskej armády našiel v roku 1799 pri Rosette (dnešný Rašíd) v delte nílu podpísanú bazaltovú dosku. ten istý text je na nej napísaný hieroglyfickým, demotickým a gréckym písmom. Z gréckeho písma vychádzal Francúz champolion, ktorému sa podarilo odkryť tajomstvo hieroglyfov. Hieroglyfy sa môzu čítať zhora nadol, ale aj zľava doprava, alebo naopak. Smer čítania sa dá určiť podľa obrázkov: závisií od toho kam sú obrátené hlavy ľudí a zvierat - či vpravo, alebo vľavo.
Egyptské umenie
Egypťania boli presvedčení, že kresba či socha majú rovnakú moc ako živý model. Ak umelec zachoval určité pravidlá, jeho výtvarné spodobenie malo pretrvať večne. Umelci maľovali ľudské postravy vo zvláštnej polohe: nohy sú zachyené zboku, kým plecia spredu. Takisto tváre sú zobrazené z profilu a oči spredu. Nebolo to nešikovnosťou umelca, ale preto lebo Egypťania kládli veľký dôraz na to, aby zobrazenie bolo čo najjasnejšie a najvýstižnejšie. Portréty sa na model podobali zriedkakedy. Umelci nezobrazovali chyby krásy, ako napríklad vrásky či tučnotu. Takisto nezobrazovali utrpenie či smútok. Kresby a sochy znazorňovali človeka mladého pekného a silného, a nie starého, nepekného a nešťastného. To preto, lebo podobizeň zostala aj po smrti modelu. Na stenách hrobky mohol zosnulý vidieť výjavy z každodenného života, ktoré mu zaručovali dalšiu existenciu. Zobrazenia poľnohospodárskych prác mu zabesbečovali potravu. Vďaka kresbám hostín či poľovačiek mohol znova prežívať príjemné chvíle svojho pozemského života. Egypťania verili, že postavy a veci zobrazené v hrobkách znova ožívajú.
Húževnatý roľníci
Egypťania boli zväčša roľníci. Pracovali na poliach, ktoré patrili faraónovi alebo miestnym bohatým vlastníkom. Príroda bola štedrá: Níl poskytoval vodu, zúrodňoval pôdu a v slnečnom jase dozrievala úroda. Napriek tomu bol život roľníka tvrdý. Povodne každoročne ohrozovali obydlia postavené z hliny zmiešanej so slamou alebo z kvádrov usušeného blata. Preto si Egypťania tavali domy na vyvýšených miestach. Dediny boli prepojené hrádzami, po ktorých prech´dzali ľudia i domáce zvieratá. Ako prebiehal rok roľníka? V novembri , keď sa rovodnený Níl vrátil do svojho koryta, roľníci preorali polia pomocou radla - jednoduchého pluhu a do úrodnej bahnitej zeme zasiali semená. Dobytok pomáhal ušliapavať pôdu. Keď nastal čas žatvy, zapojila sa do práce celá rodina. Od júla, keď vody Nílu znova zaliali údolie, roľníci pracovali pre faraóna: opravovali zavlažovacie kanály, dopravovali materiál na stavbu chrámov alebo pyramíd... No Níl prinášal aj pohromy: v dôsledku sucha bývala úroda veľmi slabá. Navyše si bolo treba dávať pozor na zlodejov. Pisári vymáhali vysoké dávky pre faraóna. Roľníci, ktorí nemohli odovzdať požadované nožstvo obilia a dobytka, sa trestali palicovaním.
Rodinný život
V každom dome bývala veľká rodina, ktorú tvorili starí rodičia, strýcovia, bratranci... Bývalo tam aj veľa detí, no mnohé umierali v útlom veku. Egypťania pokladali za dôležité mať veľa detí. Narodenie potomka bola radostná udalosť. Ak sa však narodilo elesne či mentálne postihnuté dieťa, rodičia ho odvrhli: boli presvedčený, če ho stihla kliadba bohov. Výchovu mala na starosti matka. No deti museli veľmi skoro pomáhať pri prácach na poliach alebo v remeselníckych dieľnach. Deti bohatých rodín vo veku 5-6 rokov začali chodiť do chrámu, kde sa učili písať, čítať a počítať. po rokoch sa z nich stali piśari, stavitelia alebo sudcovia. Rodina nepozostávala len z rodičov a detí. Partili do nej aj slobodní príbuzní, vdovy či chorí... Každý pomohol v dome, ako vedel. Egypťania bývali v hlinených vomoch, kde bolo málo miesta a preto aj nábytku: taburetky, stoly, postele, truhlice. Obydlia mali rovnú strechu, ktorá slúžila ako terasa. Bolo to najobľubenejšie miesto obyvateľov domu. Večer sa tu všetci zišli, aby vychutnávali svieži vzduch a krásu hviezdnej oblohy. Bohatší Egypťania mali záhrady a múri ichpríbytkov zdobili kresby, na ktorých najčastejšie boli kvetinové motívy.
V celej histórii ľudstva je egyptská civilizácia jednouz tých, ktoré mali najdlhšie trvanie. Počas troch tisícročí sa tu vystreidalo približne tridsať dynastií, ktoré riadili krajinu, a vládlo tu vyše dvesto panovníkov a faraónov.
Od kráľa Meniho až po Kleopatru
Prvý faraón, Meni, vládol okolo roku 3000. pred n.l. . Do jedneho štátneho útvaru zjednotil Horný Egypt na severe a Dolný Egypt na juhu. Všetci panovníci, ktorí vládli po ňom, nosili dvojfarebnú korunu (Biela farba simbolizovala Horný Egypt a červená Dolný Egypt). Na znak zjednotenia dvoch kráľovstiev. Kleopatra bola poslednou egyptskou panovníčkou, v prvom stročí pred našim letopočtom ovládli Egypt Rimania.
Tri veľké epochy.
Historici delia toto dlhé obdobie nasledujúcim spôsobom. :
Stará ríša : V období Starej ríše sa stavali monumentálne piramídy. Hlavným mestom bol Mennofer (Memfis).
Stredná ríša: Bolo to obdobie vojnových ťažení a výbojov. Egypťania ovládli Núbiu. Hlavným metom sa stal Wéset (Téby).
Nová ríša: Toto obdobie bolo obdobím rozkvetu. Nikdy predtým nebolo egyptské územie také rozsiahlé a ani obchod nikdy tak neprekvital. Faraóni dávali stavať nádherné chrámi (Karnak, Luxor, Abú Simbel). V tomto období vladla kráľovná Hatšepsovet, Tutanchamón, Ramesse II. Potom sa začalo dlhé obdobie úpadku. Oslabenie kráľovskej moci a vpády nepriateľov viedli k vážym nepokojom.
Rieka Níl a púšť
Brehy Nílu vyzerajú ako dlhá oáza, ktorá sa tiahne uprostred vyprahnutej krajiny, kde nič nerastie, je odrazu zelenajúze sa údolie. Egyptská civilizácia sa rozvíjala pozdĺž brehov Nílu. Tu sa usádzali ľudia, vyrastali mestá, chrámy, piramídy, tu sa sústreďoval celý ekonomický źivot krajiny. Níl poskytoval ľuďom životodárne záplavy. Práve on bol pre Egypťanov požehnaním. Uctievali ho ako božstvo. Záplavy prinášali vlahu a naplaveniny, také potrebné pre pestovanie plodín. Keďže rieka zaplavovala len územie v blízkovti svojho toku, roľníci kopali zavlažovacie kanály, aby priviedli vodu na svoje polia. Aby mali dostatok vlahy aj v období sucha, budovali zásobárne na vodu. Púšť bola akoby ochrannou hradbou pred nepriateľom. Takisto aj zdrojom drahých kameňov a kovov.
Faraón
Faraón bol zvrchovaným panovníkom celého Egypta: bol zároveň bohom aj kráľom.Bol vodcom i ochráncom svojho ľudu, najvyšším náboženským, vojenským i politockým činiteľom.faraón mal v spoločnosti celkom výnimočné postavenie.Egypťania totiž verili, že je synom boha Slnka Réa.Bohovia ho poverili, aby vladol Zemi, a preto im bol roneň.Keď sa Egypťania stretli so svojím panovníkom tak sa hodili na kolená a pobozkali zem: preukazovali tým svoj strach, svoju pokoru i rešpekt pres tým, kto riadil ich životy a od koho očakavali len dobré a správne skutky.
Svojov božskou i pozemskou silou mal faraón chrániť Egypťanov pred všetkými nebezpečenstvami: pred vpadmi neprieteľov, pred obdobiami sucha, pred hladomorom... Rozhodoval o poriadku a spravodlivosti. Rozhodoval sám, no vládnuť mu pomáhali úradníci.
Slávny Ramesse II
Ramesse II. bol tretím kráľom dynastie Ramesseovcov. Vládol v rokoch 1304 až 1236 pred n.l. Je najvýznamnejším faraónom Novej ríše. Slávu získal v bitkách, ale aj tým, Ze dal stavať nádherné chrámy. Ramesse II. sa zúčastňoval na vojnových ťaženiach svojho starého otca Remesseho I. i svojho otca Sethiho I. Najznámejšia bitka, ktorú vybojoval sa odohrala pri Kadeši. Egyptské oddiely neutrpeli porážku len vďaka tomu, že sám Ramesse II. sa statočne postavil zoči-voči Chetitom. Bitka sa skončila nerozhodným výsledkom a dohodou sa nasledujúcich 40 rokov podarilo udržať mier. V Núbii, v meste Abú Simbel dal vybudovať dva veľkolepé skalné chrámy. Menší z nich venoval svojej manželke Nofretari. Väčší bol zasvetený bohu Amónovi-Réovi... a samotnénu Ramessenu II. Vchod do chrámu strážia štyri obrovské, vyše 20 metrové sochy sediaceho faraóna. Tak ako aj všetci faraóni Novej ríše, aj RamesseII. sa dal pochovať v Údolí kráľov. Jeho hrobku vykradli. Okolo roku 1050 pred n.l. kňazi ukryli jeho múmiu. Archeológovia ju objavili až koncom 19. storočia. Podrobný výskum múmie ukázal, že Ramesse II. bol ryšavý. Zistilo sa takisto, že mal pokazené zuby a chodil zhrbený. Niet sa čo čudovať veď umrel vo veku 80 rokov !!!
Chrám - posvätné miesto
Chrám bol príbytkom boha. Vovnútri bola jeho socha, ktorá predstavovala jeho pozemskú schránku. Chrám bol posvätným miestom, kam nemohla preniknúť žiadna nedobrá sila. Preto doň mali prístup len kňazi a králi. Modlili sa tam a prinášali bohom dari. Pred východom slnka kňaz vo svetle sviečok prešiel chrámom. Zaklopal na dvere malej svätyne, kde bola umiestnená socha boha. Boh sa zobudil a prevtelil do svojej pozemskej schránky, v ktorej zotrvával cez deň. Kňaz sochu poumýval, obliekol a uctil si ju modlidbami a darmi. Budúci kňazi sa v chrámoch pripravovali na svoje povolani. Každý deň prinášali soche boha jedlo a nápoje. Ak sa náležite vykonali všetky rituály, zachovala sa rovnováha sveta a boh bol naklonený faraónovi i Egypťanom. Obyčajný ľudia boha nikdy nevideli. Obetné rituály uskutočňovali mimo chrámu. Niekedy počas náboženských slávností socha boha putovala na lodi po Níle z jedného chrámu do druhého, no zostávala zakrytá.
Veľkolepé stavby
Pyramídy sú veľkolepé kráľovské hrobky, ktoré sa stavali v období Starej ríše. Slúžili ako uloženie mumifikovaného faraónovho tela. K múmii sa ukladal nábytok, šatstvo a vzácne predmety, ktoré faraón používal za svojho života. Pyramídy mali tvar stupňovitého ihlana. Po stupňoch mohol kráľ vystúpiť do neba, aby sa znova stretol so svojím otcom Réom, bohom Slnka. Hrany pyramídy predstavovali slnečné lúče.Ako sa pyramídy vlastne stavali? Keď sa Níl rozvodnil, roľníci prepravovali na loďkách obrovské kamenné bloky. Na súši ich potom premiestňovali na akýchsi saniach, ktoré sa kĺzali po navlhčenej zemi Aby dostali kamene do výšky niekoľko sto metrov , vybudovali po boku pyramídy šikmú rampu. Keď stavbu dokončili, rampu zrúcali.
Psmrtný život.
Egypťania verili v posmrtný život. V období Starej ríše bol posmrtný život výsadou faraónov. postupne však všetci Egypťania mali nádej, že sa po smrti dostanú na druhý svet. Preto bolo treba uchovať telo zosnulého a zabrániť tomu aby sa premenilo na prach. Museli sa dodržať všetky úkony a obrady, ktoré umožnili človeku vstúpiť do Ozirisovho kráľovstva. Duša ostávala nesmrteľná, len ak sa zachovalo telo. Preto Egypťania svojich mŕtvych mumifikovali. Balzamovači najskôr vybrali vnútornosti. Potom telesné pozostatky napustili hydroxidom sodným (druh soli, ktorá vysušuje). Po niekoľkých týždňoch zabalili telo do plátených ovínadiel a uložili do sarkofágu. Zosnulý sa ocitol v ríši mŕtvych. Boh Anubis predviedol mŕtveho pred Ozirisov súd, kde odvážili jeho srdce. Ak bolo ľahšie ako pierko bohyne Maat, znamenalo to , že zonulý mal dobrú dušu, a mohol teda vstúpiť na trstinové polia, kde našiel pokoj a šťastie. Z hrobky niekedy vyletela duša v podobe malého vtáčika- "ba" , aby navštívila pozemský svet, svoj dom, záhradu...
Pisári
Čítať, písať a počítať vedeli len vzdelaní ľudia. Učili sa to dlhé roky. Pre faraóna boli veľmi dôlezití. ich služby využíval pri spravovaní krajiny. pisári požívali úctu a vážnosť a ich povolanie sa považovalo za urodzené. Pisári študovali náboženské texty, zaznamenávali modlidby kňazov. Takisto zapisovali faraónové rozhodnutia a oboznamovali s nimi pospolitý ľud. Egypťania teda vedeli, aké povinné dávky im určil panovník, aké práce musia vykonať pri zavlažovaní. Pisári počítali všetko: plodiny a zvieratá, ktoré roľníci odovzdávali ako povinné dávky, drahé kovy, kožu a drevo, ktoré dostali remeselníci pracujúci pre faraóna. Na stavbách počítali kamene. Na brehoch Nílu zaznamenávali stav zásob vody a výšku záplav. V armáde počítali mužov.
Hieroglyfy
V Egypte vzniklo písmo približne pred 5000 rokmi. Slovo "hieroglyf" znamená po grécky "posvätný vryp". Keď tieto kresby na stenách chrámov a hrobiek uvideli grécky útočníci, mysleli si, že sú to posvätné znaky. V 19. storočí rozlúštili vedci 700 hieroglyfov. Hieroglyfy netvorili abecedu. Sú to rozmanité znaky, ktoré označovali vec, zvuk alebo dej. Spájali sa navzájom a tým nadobúdali určitý význam. Ako vlastne hieroglyfy rozlúštili? Dôstojník napolenskej armády našiel v roku 1799 pri Rosette (dnešný Rašíd) v delte nílu podpísanú bazaltovú dosku. ten istý text je na nej napísaný hieroglyfickým, demotickým a gréckym písmom. Z gréckeho písma vychádzal Francúz champolion, ktorému sa podarilo odkryť tajomstvo hieroglyfov. Hieroglyfy sa môzu čítať zhora nadol, ale aj zľava doprava, alebo naopak. Smer čítania sa dá určiť podľa obrázkov: závisií od toho kam sú obrátené hlavy ľudí a zvierat - či vpravo, alebo vľavo.
Egyptské umenie
Egypťania boli presvedčení, že kresba či socha majú rovnakú moc ako živý model. Ak umelec zachoval určité pravidlá, jeho výtvarné spodobenie malo pretrvať večne. Umelci maľovali ľudské postravy vo zvláštnej polohe: nohy sú zachyené zboku, kým plecia spredu. Takisto tváre sú zobrazené z profilu a oči spredu. Nebolo to nešikovnosťou umelca, ale preto lebo Egypťania kládli veľký dôraz na to, aby zobrazenie bolo čo najjasnejšie a najvýstižnejšie. Portréty sa na model podobali zriedkakedy. Umelci nezobrazovali chyby krásy, ako napríklad vrásky či tučnotu. Takisto nezobrazovali utrpenie či smútok. Kresby a sochy znazorňovali človeka mladého pekného a silného, a nie starého, nepekného a nešťastného. To preto, lebo podobizeň zostala aj po smrti modelu. Na stenách hrobky mohol zosnulý vidieť výjavy z každodenného života, ktoré mu zaručovali dalšiu existenciu. Zobrazenia poľnohospodárskych prác mu zabesbečovali potravu. Vďaka kresbám hostín či poľovačiek mohol znova prežívať príjemné chvíle svojho pozemského života. Egypťania verili, že postavy a veci zobrazené v hrobkách znova ožívajú.
Húževnatý roľníci
Egypťania boli zväčša roľníci. Pracovali na poliach, ktoré patrili faraónovi alebo miestnym bohatým vlastníkom. Príroda bola štedrá: Níl poskytoval vodu, zúrodňoval pôdu a v slnečnom jase dozrievala úroda. Napriek tomu bol život roľníka tvrdý. Povodne každoročne ohrozovali obydlia postavené z hliny zmiešanej so slamou alebo z kvádrov usušeného blata. Preto si Egypťania tavali domy na vyvýšených miestach. Dediny boli prepojené hrádzami, po ktorých prech´dzali ľudia i domáce zvieratá. Ako prebiehal rok roľníka? V novembri , keď sa rovodnený Níl vrátil do svojho koryta, roľníci preorali polia pomocou radla - jednoduchého pluhu a do úrodnej bahnitej zeme zasiali semená. Dobytok pomáhal ušliapavať pôdu. Keď nastal čas žatvy, zapojila sa do práce celá rodina. Od júla, keď vody Nílu znova zaliali údolie, roľníci pracovali pre faraóna: opravovali zavlažovacie kanály, dopravovali materiál na stavbu chrámov alebo pyramíd... No Níl prinášal aj pohromy: v dôsledku sucha bývala úroda veľmi slabá. Navyše si bolo treba dávať pozor na zlodejov. Pisári vymáhali vysoké dávky pre faraóna. Roľníci, ktorí nemohli odovzdať požadované nožstvo obilia a dobytka, sa trestali palicovaním.
Rodinný život
V každom dome bývala veľká rodina, ktorú tvorili starí rodičia, strýcovia, bratranci... Bývalo tam aj veľa detí, no mnohé umierali v útlom veku. Egypťania pokladali za dôležité mať veľa detí. Narodenie potomka bola radostná udalosť. Ak sa však narodilo elesne či mentálne postihnuté dieťa, rodičia ho odvrhli: boli presvedčený, če ho stihla kliadba bohov. Výchovu mala na starosti matka. No deti museli veľmi skoro pomáhať pri prácach na poliach alebo v remeselníckych dieľnach. Deti bohatých rodín vo veku 5-6 rokov začali chodiť do chrámu, kde sa učili písať, čítať a počítať. po rokoch sa z nich stali piśari, stavitelia alebo sudcovia. Rodina nepozostávala len z rodičov a detí. Partili do nej aj slobodní príbuzní, vdovy či chorí... Každý pomohol v dome, ako vedel. Egypťania bývali v hlinených vomoch, kde bolo málo miesta a preto aj nábytku: taburetky, stoly, postele, truhlice. Obydlia mali rovnú strechu, ktorá slúžila ako terasa. Bolo to najobľubenejšie miesto obyvateľov domu. Večer sa tu všetci zišli, aby vychutnávali svieži vzduch a krásu hviezdnej oblohy. Bohatší Egypťania mali záhrady a múri ichpríbytkov zdobili kresby, na ktorých najčastejšie boli kvetinové motívy.
